Ján Luterán

27.8.89 som na rozhlasovom vysielači vo Východnom Berlíne, ráno sa chystám prejsť do Západného Berlína, vyzerá to tu dosť nebezpečne.

Trvalo to hodnú chvíľu, než tí dvaja jazyka neznalí vojaci pri bráne boli vôbec ochotní zavolať kohosi z vysielača, asi budem spať pod mostom.

Šéf vysielača sa mi snaží anglicko – nemecko – česky vysvetliť, mám šťastie, že mám rezerváciu, kvôli situácii v Maďarsku majú zákaz ubytovať kohokoľvek.

Pred týždňom Maďari otvorili hranice Východným Nemcom, desaťtisíce ich ušlo cez Rakúsko do NSR a tak im tu poslali vojenskú ostrahu.

Skoro ráno nastupujem na prímestský vláčik, potrebujem sa dostať k stanici metra, ktorá ústi do Západného Berlína a otvára sa o 8.00.

Je nás tam asi 500, otvoria sa brány, po schodoch sa valíme do podzemia, tam sa vytvorí asi 10 radov, na konci 10 koridorov, 10 vojakov a 10 dverí.

Ukážete pas, ak je OK, otvoria sa dvere, alebo idete späť, alebo si Vás berú, ak ste vnútri, zrazu červené svetlo, vojak uteká dnu a kamsi odvádza šokovaného chlapíka.

Aj mi začína dochádzať odvaha, na tri zelené svetlá, jedno červené a to nemám ani šajn, čo sa tam vo vnútri deje, tu už prestáva sranda, je to stres a či strach ?

Som na rade, vojak prezerá pas, pozerá na mňa, môžem do dverí, za dverami 10m dlhá úzka chodba, v strede okienko, za okienkom mladý dôstojník, prísna tvár.

Podávam pas, listuje, listuje, dlhý pohľad na mňa, dlhý pohľad do pasu, slovka neprerečie, len stlačí akési tlačidlo, otvoria sa dvere v smere Západu, hurá.

Len kľudne, normálne, neponáhľať sa, pani na ambasáde tvrdila, že pozor, pokiaľ nie som na nástupišti, nie som ešte stále v Západnom Berlíne.

Dvere sa zatvoria, je treba prejsť dlhou chodbou, potom hore strmým schodiskom k nástupišťu, k chlapíkovi vedľa mňa pristúpia dvaja a už si ho vedú.

Je to ako horor, hore na konci schodiska zasa dve indivíduá, našťastie som na nástupišti, tak to už snáď konečne bude ten slobodný Berlín.

Verím, až keď nastupujem do súpravy, vidím prvé budovy, nie sú šedé, nie sú schátralé a už som na výstavisku IFA, oproti HIT Viedeň je to zázrak.

Celý deň až do konca výstavy neúnavne navštevujem stánky, diskutujem, mám kopu prospektov, odznaky, nálepky, vizitky, adresy, pozvánky, super.

Večer idem pešo podľa mapy späť na stanicu „hrôzy“ k Východnému Berlínu, pravdupovediac radšej by som tu prespal, lenže nemám voľné marky.

Prejsť zo Západu na Východ je jednoduché, Západ nič nekontroluje, akurát Východný Nemec podozrivo prehrabáva tašky, nič ale neberie.

Neskoro večer, konečne prídem na vysielač, tu zasa vojačikovia kontrolujú obsah tašiek, darujem im odznaky, zvláštne, zoberú si ich.

Na izbe si rozložím poklady na voľnú posteľ, chvíľku sa kochám, zaspávam, ráno ledva stíham odchod, veci nechávam len tak a klusám na vlak.

Na slobodnú stranu Berlína prechádzam na zelenú, IFA ma drží ako magnet, poobede už ledva vláčim tašky plné informačných pokladov, o dva roky dovi.

Cestou ešte v obchode kupujem bezdrôtový telefón a bežím na úrad pre potvrdenie MWSt, tam šóra Východniarov ako blázon, kvôli 11,1 DM musím.

Prídem na Východ, na izbu a tam šok, prospekty, reklamné predmety sú fuč, ostala štvrtinka, nikto nič nevidel, prišlo UFO, ukradlo, ach Vy chudáčikovia nešťastní.

Nakoniec som ich pokušeniu aj porozumel, Bože, žiť tu, celý život pár metrov od slobody, demokracie v gulagu, no koho by nenalákali tie krásne veci.

Som doma a v práci sa to na komunistov váľa, o ničom sa nehovorí, len o tom, ako v Prahe občania NDR po tisícoch okupujú veľvyslanectvo NSR, to isté je vo Varšave.

Dejú sa neskutočné veci, Maďari červených riadne pritlačili, tí v strachu a zúfalstve 10.9. otvorili hranice smerom na Západ a každý môže Maďarsko slobodne opustiť !

Koncom septembra je v Prahe neudržateľná situácia, cs komanči to nevzdávajú, hranice neotvoria, 15000 Nemcov presúvajú na Západ vlakmi, rumunskí a cs červení sú šialenci.

Centrum Prahy je zaplavené tisíckami opustených trabantov a wartburgov, je to asi kontraband pre príslušníkov ŠTB, milicionárov a najvernejších komunistov GotHusBilJak.

Október 89 je začiatkom definitívneho konca komančov, v robote už nevedia ako sa správať, čo robiť, každý deň im nosíme klinčeky do rakvičky, teraz im to Maďari zasa zabili !

Neskutočné, 7.10.89 sa maďarská komunistická strana sama dobrovoľne likviduje a tu ešte cs červené papalášske zvery živia nádej na udržanie svinského režimu, tak to je sila.

To už ale začína kolotoč odovzdávania si informácií, ozývajú sa kadejakí ľudia, telefonáty, pýtajú sa, čo sa bude diať, starí demokrati v SSO ožili, chcú zvolať mimoriadny kongres.

Každý sa tvári nadšene, nikto ale nechce nič riskovať, čaká sa na Prahu a pritom sa už rúca aj DDR, 18.10. končí červený šašo Honecker, čo ráno vypil šálok citrónovej šťavy.

Začínam byť nervózny, je možné, aby Biľakovskí komunisti dokázali udržať tento totalitný gulag od Čiernej až po Aš mimo Maďarov, Nemcov,  s Poliakmi a Rumunmi.

To snáď nie je možné, čo sa tu u nás deje, je 9.11.89, cez satelit vidím ako ľudia v Berlíne búrajú múr, plačú, smejú sa v opojení slobodou a tu nikto, nič, neobsedím na mieste.

Manželka je nervózna, o týždeň čakáme bábo, ja neustále kamsi pobehujem, aj teraz večer idem na Hlavnú, je nás tam pár známych, všade ale ticho, mŕtvo, Berlín je ďaleko.

P.S.
 
      Komunista pešiak má odložené všetky relikvie komunizmu, modlí sa k svojim vodcom spôsobom myslenia, konania, vyplakávania, ako bolo dobre vtedy za komunistov.

      Červený pešiak nemusel premýšľať, trápiť si mozoček, načo, papaláš mu nariadil, nadiktoval a akože pomohol z biedy v hlave, v bruchu tak, že to ukradol iným.

      Červený papaláš kradne v SKG 2013 ako divý cez fondy EÚ, cez štátnu pokladnicu, cez štátne firmy a cez privatizované ako utrhnuté zviera, pešiak čumí, slintá, no nič nemá.

       Prídu voľby a  zaslintanému stačí podhodiť sociálnu kosť, Pavlovov reflex zapracuje, posledné závity v mozgu ho nasmerujú v červenej línii k volebnej urne a je tu SKG SOCKOMKAP