Ján Luterán

Verte mi, hokej zbožňujem, ako žiadny iný šport, žijem ním celý život a keď budem umierať, aj vtedy si ho pripomeniem.

Stačí mi k tomu málo, natiahnem ruku, nahmatám si na čele riadnu hrču, vybaví sa mi „delovka“ normálnym pukom a mladosť je späť.

Je to už  50 rokov, čo sme sa ako diví naháňali za pukom v lete na asfalte, v zime  na klzisku, ktoré sme si postavili medzi bytovkami sídliska Mier v Košiciach.

No a tú delovku som „zachytil“ v historických zápasoch na našom prírodnom ľade, na jazere pri Rybe, Anička, vtedy sme hrali Mier proti Podhradovej.

A chceli sme byť lepší ako bratia Lukáčovci, ktorí s nami začínali na Mladých stavbárov, pravda, oni to naše klzisko rýchlo vymenili za profesionálny štadión.

Na tie časy nemožno zabudnúť.

Akonáhle začali prvé mrazy, chodili sme kontrolovať ľad na jazere, či nás udrží a boli sme takí netrpezliví, až sme riskovali životy a žiaľ, jeden z nás ho aj stratil.

Ťažko opísať pocit, keď ľad je priehľadný ako sklo, vidíte hlbočinu, priam cítite ako sa ľad vlní, praská v dlhých lúčoch a Vy sa po ňom kĺžete, ako prvý priekopník a pre chalanov ste v tom momente najväčším hrdinom.

Ach jaj, koľko len veľkých medzimestských zápasov sme tam vybojovali a naša najväčšia starosť bola, pozháňať si aspoň akú – takú drevenú hokejku značky Súľov.

A keď pri tých našich súbojoch na život a na smrť došlo k najhoršiemu a hokejka sa zlomila, kadejako sme sa to snažili pozbíjať, opravovať, lebo odkiaľ by naši zobrali toľko peňazí.

Všetko sme si financovali sami, teda naši rodičia, nikto nám nič nedal zadarmo, aj chrániče sme si najprv vyrábali podomácky a keď som si kúpil prvé originálne v obchode, bolo to úžasné.

A nehovoriac o tom, aby sme sa ako chlapci dostali ku „kanadám“, ktoré predstavovali v tej dobe vrchol hokejovej blaženosti.

Najprv som zdedil také staré, ošarpané s tenkou kožou, kde som videl hviezdy, pri každom dotyku hokejky a puku v zápale našich bojov.

A keď mi naši konečne doložili na kúpu nových “ kanád“ s tým, že polovicu som si našetril zberom papiera, hliníkových viečok od fliaš, či „kšeftovaním“ s predajom známok, bol som v hokejovom nebi.

Darmo mama kričala z okna, je večera, my sme hokej na našom klzisku hrali ako o život a nič sme nevnímali.

A Vy máte nejaký problém s tým, že Slovinci našim hokejistom naložili na olympiáde v Soči 3 :  1 !

Neblbnite, to nie je žiadny problém.

Keby nás z Mladých stavbárov, zo sídliska Mier a konkurenciu z Podhradovej v tej dobe postavili proti Slovincom, naložíme im 50 : 1 !

A ten jeden gól by sme im dovolili, kvôli radosti z hokeja.

Lebo neviem o tom, či chlapci v Slovinsku, pred 50 rokmi vôbec niečo o hokeji počuli.

Slovinci si výhru nad Slovákmi zaslúžili !

Rozumiete mi, čo tým chcem povedať ?

Slovinci nie sú, ani zďaleka lepším mužstvom, nemôžu byť, len v tom zápase dokázali umne využiť to, čo je pre našu slovenskú náturu prirodzené.

Vieme hrať hokej vtedy, keď musíme kohosi naháňať, už kvôli veľkej hanbe.

Vtedy zapneme a urobíme pre hokej všetko.

Zoberte si Rusov a ich dnešný zápas s nami, keby to bolo za Brežneva, už sa trasú, čo ich čaká.

Stratiť bod so Slovenskom na ich jedinej olympiáde za 50 miliárd dolárov, kedy sa papaláši chcú svetu ukázať, ako za Potemkina, nemysliteľné !

Majú tam všetky hviezdy NHL, Putin čaká na zlato ako na spásu, a tu príde náš skromný chlapec, Janko Laco od zamrznutého jazera a ruské hviezdy majú problém.

Keby sme rovno boli na poslednom mieste, sme najlepší na svete, lebo ktorá 15 miliónová krajina má na olympiáde dve mužstvá a toľko svetových titulov, ako my od Ašu po Čiernu nad Tisou !

A chlapci ako Tatár a Pánik sú nádejou, že náš hokej nevymrie.

Všetkými ďakujeme za bod, perfektnú hru a teraz už len hlavy hore a pozor na bodyček  !