Ján Luterán

V roku 1982, mám druhý šok, je apríl a Štátna Banka mi oznámila, že na tento rok sa devízové prostriedky vyčerpali a nič nedostanem.

Tak veľmi som sa chcel pozrieť na Západ, žiadosť som poslal v januári a teraz musím čakať ďalší rok ako vo väzení, nerozumiem prečo.

Otcovi vysvetľujem prvý šok, keď ma komunisti lanárili a druhý, keď sa človek nedostane k dolárom a tým pádom nikam nemôže.

Otec mi to vysvetlí jednoducho, komunisti okrem masy blbých potrebujú aj pár šikovných, inak by skapali na vlastnú hlúposť.

A doláre nech nečakám, tie sa prideľujú iba deťom a rodinám najvyšších súdruhov, ktorí vodu kážu a červené víno pijú ako dúhy.

Je máj, som predvolaný k riaditeľovi, je tam náš personálny, vedúca personálneho z Bratislavy, námestníci direktora, reč je o mojej sťažnosti.

Na veľké prekvapenie, hlavné slovo má Vitaková a naši ju počúvajú ako v tranze, prízvukuje im, aby v praxi preferovali synergický efekt vzdelanosti a techniky.

Použije zopár umne formulovaných fráz s koncovkou klásť zásadný dôraz na efektívnosť a hospodárnosť, kde máme veľké rezervy.

Chlapi sú vo vytržení, pri odchode si ma Vitaková zoberie bokom a radí mi viac diplomacie voči komunistom, lebo tu je provincia a nie som v Bratislave.

Potom príde tretí šok, ako veľmi perspektívny odborník, navyše podnikový štipendista mám samozrejme nárok na byt už budúci mesiac.

Ešte raz vysvetlí, nie je vhodné príliš ostro kritizovať tunajšie vedenie, riaditeľ má svoje roky, na komunistov platí iba rozum, netreba jatriť ich staré rany.

Ak mám výhrady, návrhy, riešenia, mám to adresovať priamo jej, má na starosti odborný rast podnikových štipendistov a my máme prioritu.

Keď manželke a neskôr otcovi popisujem  nevšedný zážitok, otec šťastne vyriekol, ja som vždy vedel, že Bratislava je Západ, červení už kapú !

A dodá, komunisti nikdy nič neurobili, my nekomunisti dreme ako kone, červení papaláši vraždili, kradli, kradnú vo veľkom a tí radoví majú vymyté mozgy.

Vravím mu, čo mi radila Vitaková, on na to, Vy tú pliagu môžete poraziť jedine umom, my, čo sme teror komunistov zažili už môžeme len nadávať.

Dvojizbový byt sme s pomocou otca opravili, v robote ma už neotravovali do strany, chlapi zvládli skúšky prevádzačov tak, že som mohol byť spokojný.

Nastali všedné starosti, ráno treba čakať v rade, kým konečne privezú chlieb, mäso je buď mastné, alebo dnes sú iba rebierka, práčka Romo nie je, bude niekedy nejaká z NDR.

Televízor teraz nie je dôležitý, ale na ten ruský Elektrón by ste sa museli dať do poradovníka a na ten z Oravy, no tak, to by si vyžadovalo nejaké to všimné, povedzme také kilečko, ako pre Vás.

S manželkou šetríme ako sa dá, o aute môžeme iba tak snívať, mne to ale nedá a pokukujem po nejakej jazdenke, hoci viem, že na to nemáme,

Manťor je na autá a jeden jeho známy predáva Fiat 126 P za dobrú cenu, ideme sa pozrieť, je to samá diera, niet kam dať nohy a chlap to vychvaľuje do neba, tak nech si ho nechá.

Rok 82 končí a ja celý čas popri robote premýšľam, aké úžasné by bolo nahradiť televízne prevádzače vysielaním z geostacionárnej družice, čo všetko by sme ušetrili.

Vo Vedeckej knižnici postupne hľadám informácie, študujem odbornú literatúru a zisťujem, že Západ je ďaleko pred nami, rád by som tam navštívil odbornú výstavu.

V januári 1983 si občan môže požiadať o devízový prísľub v maximálnej hodnote 400 amerických dolárov, zvýši sa niečo aj na ľudí pri tých straníckych „tlačenkách“ ?!

Začínam premýšľať, som už ja súčasťou tej masy poslušných občanov, žijúcich dva rôzne životy, jeden doma, iný v robote a či sa to nedá predsa len umom zmeniť ?

P.S.

     Takže, komunisti ruka v ruke s fašistami boli masoví vrahovia, vyvraždili desiatky miliónov ľudí, fašistov svet zastavil, urobil čiaru a komunistov presunul od Moskvy po Berlín.

     A v roku 2013 my občania v Slovenskej Komunistickej Gubernii v rámci EÚ sme vystavení novodobému červenému psychoteroru synáčikmi a vnukmi obersúdruhov.

     Naše nešťastné komunistické Slovensko, teraz je to omnoho ťažšie, súdruhovia chameleóni disponujú miliardami a nebijú po papuli, rovno Vám cez TV kanály ovládajú  mozog v hlave.

    Kedysi ste maskovaného komunistického papaláša rozoznali ihneď podľa reči, dnes podľa toho, koľko má na účte a ktorých kamarátov má vo vláde, v parlamente a na súde