Je 1.9.2014 ráno, som v Brémach, hotel Novum, skúšam ľavú nohu, chodiť viem ako kačka, len s miernym odľahčením.
Spôsob chôdze si skúšam cestou na raňajky a počas nich premýšľam, ako doraziť do cieľa načas.
O 8.30 mám byť na adrese udanej sms v Achime, čo je cca 14 kilometrov od hotela.
Jediné riešenie je taxík, na recepcii žiadam dievčinu, aby mi zistila cenu a že ho potrebujem do 10 minút.
Bude to cca 25 eur a taxík tu bude za chvíľku, s čím súhlasím a idem si pre ruksak.
Vonku ma už čaká pani taxikárka, výška 160, vek 55, je usmievavá, komunikatívna, aj keď anglicky nevie ani ň.
Prisadnem si, podám adresu, snaží sa to naťukať do veľkého navi, nedarí sa, volá centrálu, zapne taxameter, ideme.
Centrála ju usmerní, adresa je zadaná a tak je tu čas na trocha anglo – nemeckej debaty, až takmer zábavy.
Pani nôžkou ledva dosahuje na plynový pedál a keď chválim jej jazdu a fotku na navigačnom, pustí volant a oboma rukami ho zakrýva.
Pýta sa, odkiaľ som, Slovensko jej veľa nehovorí, keď poviem, že Prešov je blízko Ukrajiny, tak na sekundu nasadí starosť v tvári.
Sme v cieli, za 14,3 km platím 19,20 eur, nechávam 20 a lúčime sa vzájomnými úsmevmi, keď si fotím taxík, veselo mi zakýva.
Vchádzam do firmy, pýtam si kľúč od auta, kontrolujem jeho vizáž, funkčnosť, motor, to auto nemá význam ani štartovať.
Oznamujem výsledok zistenia, kľúč odovzdávam, dostávam ďalšiu úlohu skontrolovať ešte jednu Mazdu 2.
Po stránke karosérie a interiéru je to OK, motor neštartuje a aj keď technik uteká pre štartovací agregát, nemá to význam.
Motor už vizuálne nevyzerá dobre, hrdza urobila svoje, oznamujem výsledok a tu som skončil.
Prichádza sms s pokynom na presun o 2 km späť, tam ma čaká meďák automat a ten už treba rozbehať.
Počasie je pekné, šľapky a pľuzgier otravujú, presúvam sa, trocha fotím, obdivujem kľud, čistotu, nízke, žiadne ploty.
Meďák neštartuje, dedko privezie batériu, štartujem, zadné bubny sú prilepené, príde šéf s kladivom 3 x tresne a je šťastný.
Potrebujem vyskúšať prevodovku a vôbec, šéf nahodí značky, vyzýva ma, aby som si to v kľude otestoval, vidno, chce to predať.
Radenie automatu nie je super, zaradím sa na štátnu cestu medzi kolónu áut, viem to vytočiť iba na 80, na viac tu nie je priestor.
Prejdem zopár kilometrov a musím si dávať pozor, ako sa vrátiť, odbočím na vedľajšiu slepú ulicu, tá sa končí a tam poľná cesta.
To je dobré na to, aby som zistil ako sú vybité čapy a tlmiče, otáčam sa späť a začína sa horor !
Raz bliká kontrolka pásov, potom indikácia otvorenia zadného kufra a k tomu evidentne celý displej, akoby mal zlý kontakt.
Dostanem sa na cestu a zasa tiahly úsek cez mestečko v kolóne, len aby to neskapalo práve tu, budú s tým len samé starosti !
Tak ale zasa, som v Nemecku, tu nič nie je problém, zo dve tri autá predbehnem, ďalej sa nedá a tak ostáva iba modliť sa.
Konečne prídem späť a šéfovi vysvetľujem, že končím s jazdou, on ale nástojí, že cena pôjde rapídne dolu a dá aj nový akumulátor.
Vravím mu, akumulátor to nie je, on ale pribehne s novým, aj s novou super cenou, len aby som to ešte vyskúšal.
Zájdem za roh, problém sa opakuje, auto odovzdávam, končím, napriek ešte superovatejšej cene.
Aj ma to štve, keďže s takýmto automatom by som bol pri tej svojej boľačke na ľavej nohe, na Slovensku raz – dva ako v perinke.
Takto som teraz odkázaný na jeden a pol nohy a musím sa znova dostať čo najskôr na Hauptbahnhof.
Okoloidúci mi objasňuje, že autobus práve odišiel a najrýchlejšie je to asi 4 km ku konečnej Tram a tam je to priamy spoj.
A tak škintám po peknom chodníčku, počasie praje, lavičky sú od krásy a keby som nebol v časovom strese, ľahnem si rovno do trávy.
Cesta mi ubieha, tu vidím rodinnú farmu s predajom vajíčok a zemiakov, tam si zasa pekne žije opravár krámov, čo u nás končia v smeti.
Ako to tí Nemci len robia, každý tu krásne prežije a ešte aj na domy si lepia takú izoláciu, ktorá je už rovno, akoby s obkladom ?
Škintajúc som konečne na stanici Tram 1 Mahndorf-Huchting, ach to je úľava, sadám si za vodiča a teraz si tú jazdu kráľovsky vychutnám.
Najprv obdivujem pestovaný trávnik medzi koľajami, potom riadiacu páku vodiča električky, plynulý rozbeh, rýchlosť a plynulé zastavenie.
Ku mne si prisadne mladá žena v burke a jej dvaja malí nezbedníci, pred nimi sedí starý Ind s kamarátom, tipujem z Turecka.
Práve nastupuje ebenový černoch, ďalší ešte šprintuje a vodič električky ho v pohode počká, žiadny stres, žiadne nadávanie.
22. stanica je policajné prezídium, ešte 11 staníc a 33. je konečne hlavná železničná stanica.
Toaleta za 1 eur, pizza za 3 a konečne si môžem kúpiť opasok za 4,90 eur, najhoršie je, pľuzgier ľavej nohy sa ozýva ako cez ihly.
Čakám na sms, ako ďalej, pre istotu zájdem na informácie, chlapíkovi musím Prešov napísať a on mi vytlačí trasu a cenu.
Cena 240 eur, odchod 15.16, príchod Prešov cca 10.30
Poberiem sa pred staničnú budovu, trávnik je obkolesený rôznymi partiami miestnych a rovnako cestujúcimi čakajúcimi na spoj.
Naľavo je partia 20 alkoholikov, potom jednotliví popíjači piva, napravo ebenoví černosi, oproti hiphoperi, a rôzne iné partie.
No a tu a tam zamilované dvojice a práve prišla partia Iráncov a tri dievčiny s čudnými chocholmi, v čiernom od A po Z.
Urobím si pohodlie, vyzujem ponožky a nohám doprajem trocha oddychu, medzitým periférne pozorujem skupiny a ich dianie.
Po takej hodine a pol si pripadám ako keby som bol v kine na perfektnom filme a už presne viem, aké funkcie majú jednotlivé partie.
Z rozjímania ma vyruší smska a je tu ďalšie prekvapenie, kúpte si lístok na Adac bus, odchod 16 45, smer Berlín, viac info neskôr !
Rýchlo hľadať predaj lístkov, je to pár sto metrov, chlapík chce napísať meno, zadáva do systému, platím 21 eur a mám tam byť načas.
Vedľa je predajňa všetko za 1 eur, kupujem 2 l čaj Pfanner, sadu zubná kefka, pasta, niť, medzizubné čosi a pflaster na otlaky.
Pred stanicou si to nalepím, vsugerujem, je to lepšie a pozorujem chlapíka zbierajúceho odpad, aby sa dostal k prázdnej fľaši od piva.
Alkoholici vlečú basu piva, sú ale slušní, každý vie kam patrí, je to asi aj vďaka šikovnej policajtke a policajtovi, ktorí sa objavujú cyklicky.
Čas plynie, odchádzam na autobus, podávam šoférovi lístok, ten skenuje obrázok, volá kolegu, ten volá ďalšieho a všetci sa dohadujú.
Tvária sa, že je to veľký problém, lebo to a ono, so stoickým pokojom im vysvetľujem, že lístok bol uhradený a ja nastúpim.
Ešte kamsi telefonujú a najväčší Nemec by mi chcel vysvetľovať, že nabudúce si mám na Hotline telefonovať ja sám..
No ja som už v autobuse na poschodí, medzitým som si lístok zobral od druhého šoféra, ktorý len ospravedlňujúco krčil plecami.
Jazda je v pohode, trojica dievčat a dvojica chlapcov asi z Turecka za mnou robí zvukovú kulisu lúskajúc zubami pražené slnečnice.
Asi hodinu pred Berlínom začne silno liať a smska mi oznamuje názov hotela, kde sa mám ubytovať, tak to bude galiba !
Celá debata | RSS tejto debaty