1982, pracujem na stredisku TV prevádzače Kalvária Prešov, pribudli mladí technici, je nás cca 25, z toho sú iba šéf a traja technici komunisti.
Za pochodu školím technikov na novú tranzistorovú technológiu a navrhujem efektívnejší spôsob znižovania nákladov na odstraňovanie porúch.
Technici, ktorí nám prevádzače odovzdávajú sú v pohode, navzájom sa rešpektujeme a dnes nám prezradili jednu úžasnú, neuveriteľnú skutočnosť.
Zašli sme a žasli sme, rampa, strážnik Fero, všade obrovské haldy a buldozér pred sebou tlačí bohatstvo od výmyslu sveta, ktoré v momente ničí.
Nájdeme tam vzácne chladiče, originálny sáček nedostatkových tranzistorov, prepínače, izostaty, cuprextity, kanálové voliče a poničené šasi televízorov.
Sme v šoku a navyše jedno také šasi potrebujeme do práce, aká škoda zničených, Fero to počuje a dáva nám adresu v dedinke v Nižnej na Orave.
V rodinnom dome nás pán zavedie do šopy a spod kopy sena vytiahne šasi, za 5 korún je naše a či by sme si nechceli poskladať aj celý televízor.
Aj by sme chceli, len nie sme finančne vybavení a máme obavu, či nejde o zlodejinu, pán sa smeje, museli by zavrieť celú fabriku, nevideli ste skládku ?
Videli a už vieme ako funguje socialistické bordelárstvo, v robote o tom všetci diskutujú a chudák Marian, jediný prítomný komunista nevie, čo na to povedať.
Technik Ňuňo ho navyše verejne provokuje, že kým bude taký bordel, ťažko sa k nim niekto do tej ich strany pridá, aj keby mu nasľubovali hory – doly.
Ňuňo mi na druhý deň pri výstupe k prevádzaču Medzev vysvetľuje, ako sa jeho a ďalších snažili nalákať do strany a že budú aj mňa, hlavne pozor na Ďuriho.
Ďuri je po technickej stránke celkom šikovný, je to bývalý opravár televízorov, nenápadný, snaživý a zatiaľ som si ho ako komunistu ani neuvedomoval.
Je piatok poobede, šéf Waldo je vyplašený, príde riaditeľ, chcel by so mnou hovoriť pár minút pred koncom roboty a Ďuri tu má tiež počkať.
Riaditeľ príde, všetci zmiznú, Ďuri vytiahne fľašu červeného a riaditeľ je ako med, súdruh inžinier, sme veľmi spokojní, chceme Vám maximálne pomôcť.
Medové motúziky,bla, bla a potom šok, ako keď Vám niekto jednu neočakávane tresne, Bože, však tí šialenci ma tu lanária na vstup medzi červených !
Fuj, rýchlo preč, zmiznúť,súdruhom vysvetľujem, že to nie je možné, nedovoľuje mi to moje presvedčenie a asi k tomu nemám dosť presvedčivý ksicht.
Lebo súdruh riaditeľ po troch pohárikoch len ďalej trepe, že to nevadí, dôležité je si to riadne premyslieť a hlavne myslieť na budúcnosť svoju a rodiny.
Keď odmietnutie opakujem tretíkrát, pripomínam, že je už po pracovnej dobe, tvári sa urazene a keď odchádzam, čosi prísne dohovára Ďurimu.
V pondelok ráno mám ďalší šok, Ďuri sa tvári veľmi kamarátsky a vysvetľuje, že on za to nemôže, to chcel riaditeľ a on ho musel počúvnuť.
Technici vedia viac ako ja, Ňuňo tvrdí, že som nemal tak priamo odmietnúť, lebo žiadosť o byt posudzuje ROH a hlavné slovo majú červení.
Na to im kašlem, najprv zistím, ako to celé vnímajú na Správe Rádiokomunikácií, kde ma Rozvoj učil, technika a spoľahlivosť je základ, o politike reč nebola.
Skoncipujem list, zasielam šéfke personálneho oddelenia s tým, že ma zaujíma len technika a či naozaj potrebujú odborníkov, alebo straníkov.
P.S.
Komunizmus je červená odroda mafie, šéfovia sa verejne bozkajú na ústa, robia verejné popravy, šíria strach a verejne klamú neustále.
Kto raz vstúpil do osídiel KS, ten vystúpiť nemôže, vyslobodiť ho môže jedine smrť, alebo zmena spoločenského režimu.
Rok 89 komunisti vítali ako oslobodenie, knižky pozahadzovali, lenže mafia si všetkých našla a drží ich v komunistickom objatí.
Výsledkom je Slovenská Komunistická Gubernia 2013, navonok člen EÚ, vo vnútri rabovanie verejných financií, korupcia, špina .
Abraxas! Vzdelanie bolo zaplatene ...
napriek tomu, že máš veľké uši, ...
nie som talian, pupuško. ...
Komunista sa nikdy nemôže stať ...
tak napíš aj Ty niečo ...
Celá debata | RSS tejto debaty