Ján Luterán

Som prvák na elektrofakulte v Bratislave, je rok 1976 a ten  je pre moje poznanie mimoriadny, keďže prežívam zopár dôležitých udalostí, ktoré ma v živote asi dosť ovplyvnili.

Práve nastupujem do nočného rýchlika Košice – Bratislava, vlak je na prasknutie nabitý, mám miesto na stojáka v uličke pri okne a na peróne stanice sa deje čosi mimoriadne.

Z vlaku od Čiernej nad Tisou vystupujú skupiny ľudí a majú batožinu, akú som doteraz nevidel, sú obrovské a každá váži snáď aj 100 kg a dvaja chlapi majú čo robiť s jej manipuláciou.

Horšie je, že nastupujú do nášho rýchlika, dobrých ľudí sa ale veľa zmestí a tak oni i ich obrovské vaky sú všade vôkol nás, aj pri mne je chlapík, ktorý na pohľad vyzerá šťastne ako blcha a zjavne chce komunikovať.

Podáva mi ruku a vraví Ja Elias a Ty odkuda, vysvetľujem Košice, študent a pýtam sa odkiaľ je on a kam ide, vraví meno akejsi ruskej oblasti a vysvetľuje, že sú židia a konečne sa vyslobodili z ruského komunistického pekla a idú do Izraela.

Elias až príliš odvážne na celý vlak objasňuje roky utrpenia v Rusku a eufóriu, keď prekročili hranicu do Čechoslovakii, kde sa cítia tak slobodne, bez stálej kontroly vojakmi vo vlaku a z toho, že vidia civilov a skoro žiadne uniformy.

Aj ho musím trocha krotiť, sme v uličke pri okne ako haringy a jeho balalajka zjavne prekáža vedľa stojacej pani, tá sa snaží posunúť, len nemá kam, Elias si to všimne a rieši to rýchlo, otvorí okno a balalajka pred Kysakom uletí do čierňavy.

 Elias mi vysvetľuje, že vyhodil Lenina i Stalina dokopy a aké mám šťastie žiť na Západe, nepoznať holokaust, genocídu a hladomor, z jeho rodiny prežili zázrakom iba on a sestra v Izraeli a jeho život sa začína až teraz, keď má 40 rokov.

 Pravdupovediac, po takejto hrôze som nenašiel odvahu hovoriť o problémoch v našej spoločnosti, vyzeralo by to smiešne, Elias ale našťastie začal hovoriť o budúcnosti a cesta napriek nepohode ubiehala ako nič.

 Za Trnavou mi daroval vreckový nožík a jednodolárovku, tú som nechcel zobrať, ale tváril sa tak strašne urazene, až mi napadlo dať mu mincu päťkorunáčku, nie ako protihodnotu, ale ako vec na pamiatku.

 To ho veľmi potešilo a prezradil mi, ako ich komunisti pri odchode z Ruska chceli ešte raz a naposledy uraziť a čo všetko museli prežiť, spomínal i závisť i nenávisť obyčajných ľudí, za to, že sa im podarilo oslobodiť od totality.

 Predali všetko, čo doma mali, na osobu si mohli zabaliť 70 kg batožiny, časť rubľov im úradne vymenili za doláre v kurze, kde jeden dolár mal nižšiu hodnotu ako rubeľ, kvôli propagande a zbytok rubľov na čiernom trhu menili kde ako, aj desať   za dolár.

 Ten dolár, čo mi dal je tiež na pamiatku, nie kvôli hodnote, ale preto, že som bol prvým človekom na jeho ceste k slobode, ktorému mohol vyrozprávať svoj príbeh a nepremýšľať o strachu, či sa mu niečo za to nestane.

 V Bratislave sme sa objali, Elias pokračoval do Viedne a pre mňa to stretnutie znamenalo neuveriteľne veľa, zistil som, že nikdy sa nesmie rezignovať a len vlastné poznanie a rozum sú najdôležitejšie pre pochopenie pravdy.

  Dejiny MRH a ideologické kecy komunistov odteraz už nič neznamenali v porovnaní s realitou, ktorú sami prežijeme.

  Môj prvý rok štúdia sa úspešne skončil, potrebujem ale chýbajúce body, aby som získal internát, jediným riešením je brigáda a najviac bodov je za kopanie kanála na stavbe novej školy v Mlynskej Doline.

  A tak znova s Vladom z Bojníc kopeme ako blázni a teraz je to horšie ako minulý rok pri kopaní v Jasnej pri Troch Domkoch , kde sme položili základy Zimnej Olympiády, tam bol aspoň tieň v lese pod stromami.

  Príde stavbyvedúci s chlapmi a tí vtipkujú, aby sme šetrili parou, že takto nevydržíme a dvihnú nám normu, my na to, že chceme v tej novej budove o štyri roky promovať, ako sľúbil minister a chlapi takmer spadli do jamy a rehot ako kone.

  Naše nadšenie skapalo, keď nám vysvetlili bordel na stavbe, čo všetko chýba a nech sa my naivní panáčikovia zobudíme a naučme sa, že z ideologických žvástov sa nikto nenaje a táto stavba bude meškať minimálne 5 a viac rokov.

  Horšie bolo to, že jeden z robotníkov Vilo, chlap ako hora ma v piatok večer zastavil na ubytovni a že ma pozýva s partiou na ríbezľové víno do viechy v Dúbravke, ja že nepijem a on sa rehotal, či chcem uraziť robotnícku triedu a mám po hube.
 
  Skončilo to tak, že v pondelok som ledva dvihol čakan, hlava neposlúchala a Vladovi som bol schopný až v utorok popísať trasu a neskutočné zážitky s partiou, ktorá tvrdila, že nie komunisti ale oni robotníci sú vládcovia tejto krajiny.

  Od piatku večera do nedele sme sa presúvalii z Viechy na kopci pri začiatku Dúbravky do centra na Obchodnej, potom na Vysokú a ďalšie kamenné podzemné pivnice pri Stavebnej fakulte a pamäť mi končila na Februárke pri dvoch levoch.

   Tam Vilo hlasno vykrikoval, že robotnícku triedu neporazia, on bol dvakrát v base a trikrát videl tým dvoch levom zadky, našťastie sa objavila hliadka VB, pozreli si občianky, spoznali proletárov a vyzvali nás na odchod do ubytovne.

   Z ubytovne som sa odsťahoval a radšej som býval do konca brigády u kamošov kade-tade na internátoch Hronca, na Mladej Garde, na Horskom parku, lebo s Vilom a jeho vládnucou robotníckou triedou by som zle dopadol.

   Zo mňa proletár asi nebude, radšej sa oddávam  Čajom o piatej, diskotékam a najviac sa mi páči Véčko t.j. V-klub, tam trocha vína, strek tekutého čaju, k tomu hudba a krásne Čaje, po košicky dievčatá a táto fešanda je z Tatier.   
   
  Prázdniny skončili, brigáda pomohla k internátu, je 22.11.1976 a v spoločenskej sále na Mladej Garde sú voľby, my študenti premýšľame, ísť, neísť, keďže sú akože slobodné.

  Nakoniec sa traja z bunky 202 rozhodujeme, že skúsime, nikdy sme voľby neabsolvovali a tak by sme ani nevedeli o čom to je a či to komanči naozaj falšujú, ako sa medzi ľudom vraví.

  V sále je červený koberec odzadu až dopredu k pódiu a tam je symbolický záves, nikto zaň nechodí, každý hádže papiere rovno do urny, čomu príliš nerozumieme, to sa nič neškrtá, nevyberá ?

  Ideme si pre lístky, dajú nám dva, jeden je za národný front a druhý už ani neviem za koho a máme to hodiť rovno do urny, čo aj urobíme a mám z toho pocit, ako keď do seba človek rýchlo nahádže horúce halušky a má kŕče v bruchu.

  Takto som si to veru nepredstavoval, alebo naopak, práve takto vyzerajú skutočné komunistické voľby, prídeš, vhodíš lístok a si registrované číslo, ktoré pomohlo komunistom k 100 percentnej účasti na voľbách.

  Druhhý deň skoro ráno, keď ideme do školy električkou cez Račianske Mýto, pozerám sa na tú strašnú sochu milicionára a zdá sa mi, že sa škerí od radosti z volebného víťazstva nad blbými občanmi vrátane mňa.

  P.S. Dám Vám jednu radu milí Slováci v SKG t.j. Slovenskej Komunistickej Gubernii, používajte vždy vlastný zdravý rozum.
          Ak Vám propaganda chce nakukať,  že komunistický prezident padá a kláti sa kvôli tomu, že má cukrovku, neváhajte a zistite si, koľko promile má tá jeho cukrovka, v demokracii musí fúkať aj prezident!
          A že on to odmieta, neblbnite, v roku 2013 mu stačí podstrčiť alkomikrofón, on sa rozkecá, mikrofón má v sebe alkotester a vec je vybavená, celý národ uvidí v priamom prenose hladinu promile „cukrovky“.