Je 21.8.1968 ráno cca 04.00, mám 12 rokov a sme s mamou, otcom a sestrou v Lysej nad Labem pri vojenskom letisku a budím sa na krik a veľký hukot.
Sme na návšteve u Atillu, on je vojenský pilot, dospelí pobehujú v chaose a čosi vykrikujú o akejsi vojne.
Pozriem sa cez okno a tam hučí kolóna tankov, obrnených vozidiel a na letisko sa znášajú obrovskí tmavou čierňavou okrídlení vtáci.
Náš súdruh riaditeľ ZDŠ bol alkoholik, veľký komunista, smiali sme sa z neho na hodinách dejepisu vždy keď strašil vojnou s imperialistami, ale asi mal pravdu, napadli nás imperialisti, je vojna !
O takú hodinu je už všetko trocha inak a môj detský rozum má v tom chaose ešte väčšie lečo.
Televízor hučí, dospelí sa mierne utíšili a počujem ako Atilla vysvetľuje, že letisko je okupované Rusákmi a vojenská kolóna na ceste sú Nemci, ale Východní.
Je nervózny, nevie, či si má obliecť uniformu, radí nám ostať, vyčkať čo bude, mama s otcom ale podliehajú panike, keďže vonku hliadkujúci vojaci civilom zatiaľ nebránia v odchode, len našich vojakov kamsi presúvajú.
V zmätku balíme veci, prechádzame okolo vojakov, pred obchodmi s potravinami sa tvoria obrovské fronty, všade krik, chaos, na ceste je horiaca V3Ska, mama nás súri, ja spím na nohách a sestra v jej náručí.
Cesta do Košíc nám trvala tri dni a na tie masy ľudí, na nekonečné čakanie, plač detí, nedostatok kyslíka v nadžganom priestore vlakov, na to už asi nikdy nezabudnem.
V Košiciach si ešte pamätám ako sme vystúpili na starej drevom vyrezávanej stanici a tam ruskí vojaci na každom kroku s veľkými červenými výložkami a kadejakými tvárami.
U nás na ulici Mladých Stavbárov boli heslá po stenách kotolní „Rusi okupanti domov“, tu priletí auto rozhadzuje plagáty, na križovatke pri Hornáde horí pojazdná benzínová pumpa značky Tatra.
A odrazu nad našou bytovkou nálet ruskej stíhačky tak nízko, až mi v ušiach hučí a moji starší kamaráti proti nej odbojne dvíhajú päste.
Na druhý deň je starší brat môjho kamaráta Drenčáka po smrti, pri Slovane hádzali ako partia čosi zo strechy na vojakov a on dostal dávku zo samopalu.
Môj detský rozum veci okolo seba iba eviduje, nevie však pochopiť, prečo otec doma za všetko to svinstvo viní komunistov a mama ho neustále tíši, aby z toho nebol problém.
Asi o dva dni som sa napriek zákazu vybral k Hornádu pozrieť, čo robia ryby a pri železničnom moste v Džungli vidím zvláštneho vojačika ako decko s tmavou okrúhlou tvárou, takú som nepoznal a k tomu drobné šikmé oči.
Usmieval sa, prišiel som bližšie, dal mi krabičku cigariet, také papirosky s dlhým sosákom, ja som mu dal kus chleba s maslom.
Cigy som schoval, aby otec nevedel a na druhý deň sme s mamou išli do Hanisky pri Košiciach, tam som ich tajne dal ujovi, ktorý komunistov doslova miloval a fajčil ako Turek.
Jednu si labužnícky zapálil, povedal som mu, odkiaľ ju mám, on mi vysvetlil, že tí vojaci nám prišli pomôcť, vyšiel na priedomie, odtrhol strapec hrozna a poslal ma asi 50 metrov k ceste vedúcej od železničnej stanice, aby som sa nebál a urobil čo mi povie.
O pár minút sa už valila kolóna ruských vojenských áut a na korbe plno šikmookých detských vojačikov ako ten môj od Ďžungle, strapec som hodil smerom k nim, oni sa oň doslova pobili a späť mi hodili 5 krabičiek papirusiek.
Ujo ich fajčil ako divý a vysvetľoval mi, prečo sa ich nemám báť, lebo oni mi za hrozno dajú odmenu, no na skaly by museli použiť samopal.
Mal som z toho poriadne lečo, lebo po príchode domov otec na komunistov nadával ešte viac ako predtým, jeho i kolegov v robote vyšetrovali policajti, ako to, že chceli podnikať s riadne odsúhlasenou kúpou skrińového Robura.
Nastal čas normalizácie a to bolo vidieť aj na súdruhovi riaditeľovi ZDŠ, ten znova pil ako dúha, bol v siedmom nebi a nás vyslal pred hotel Hutník robiť špalier Brežnevovi a Svobodovi.
Tí dvaja sa tam cmúľali ako diví, nás ako deti však viac zaujímal vodný potkan z malého Hornádu, ktorému pionier Karči uviazal motúz na chvost a točil s ním ako s ringišpílom a súdružka učiteľka z toho išla odpadnúť.
Otca z roboty nevyhodili, nižšie ho už zaradiť nemohli a odrazu som od neho začul nevídané veci, jeho otec, môj dedo pochádzal zo slušne situovanej rodiny roztrúsenej od Humenného cez Čiernu nad Tisou po Užhorod a nevedeli si vynachváliť Masaryka a prvú republiku.
V roku 1939 nastalo peklo, ocitli sa v obkľúčení Maďarska, nechceli, nestihli sa presunúť a dedova časť rodiny zakotvila pri Čiernej nad Tisou a otec mi odrazu prezradil neskutočné veci.
Mal vtedy iba 8 rokov, keď si ich do parády zobrali maďarskí Nyilassovci, Strana šípových krížov a tá ich v škole začala trénovať, aby boli ako mládež pripravení na boj s nepriateľom.
Zobrali ich k rieke Tise a na násype museli robiť kotrmelce do kopca, čo bolo prakticky nemožné a tak každý z nich utŕžil za hurónskeho rehotu riadne kopance čižmou.
Otec sa doma sťažoval, dedo prišiel do školy, nič to ale nepomohlo, fašisti mu rýchlo a stručne vysvetlili, že sú iba dve možnosti, dieťa zocelené výchovou, alebo kripeľ a ten je im nanič a nech si teda vyberie.
Dedo pochopil a jediné riešenie našiel v tajnom komunistickom odboji, stal sa zakladajúcim členom komunistickej strany a príchod ruských osloboditeľov logicky považoval aj za svoje víťazstvo.
Začiatkom šesťdesiatych rokov po odhalení komunistickej genocídy dedo už dôchodca vrátil červenú knižku a povedal, že sú rovnakí ako Strana Červených Šípov a otca zaprisáhaval, aby nikdy ku komunistom nešiel.
Je to smiešne, ale otec ma ako 12 ročné decko v roku 1968 zaprisáhaval, aby som do KS nikdy nevstupoval.
Pravdupovediac, ja som ani netušil, o čom je reč, čo to vlastne ten nešťastný komunizmus je.
Nebojte sa, pokračujem.
pekné ...
zakázané, napriek tomu vyvíjali ...
Ja k tomu len toľko, že šípové ...
Píše o roku 1939. Vtedy si ich do ...
KáDéHácká propaganda... ...
Celá debata | RSS tejto debaty