V posledných dňoch, čo je neobvyklé, máme s našou pani poštárkou mimoriadne blízky kontakt.
Prichádza pravidelne, má nošu plnú prekvapení a my s tým máme len roboty a roboty.
Diabli jedni prefíkaní, no len si predstavte, ako s nami vybabrali.
Keď nám pani poštárka začala nosiť kadejaké predvolebné plagáty, noviny, kalendáriky, rovno sme to hádzali do pripravenej krabice.
A to prosím bez ohľadu na ich stranícke a či, akože „nezávislé“ zafarbenie.
Aj sme pani poštárku prosili, aby to do koša rovno hádzala ona, ušetrila by nám čas a prácu, ona ale, že tým by porušila prísahu, to nesmie.
To znelo logicky a nechceli sme tú milú dušu pripraviť o mesačné drobné, tie by potom pripísali na zlaté padáky šéfinkov POŠTY.
Čo sa ale nestalo, tam HORE, no veď viete kde a možno aj u SIS sa dozvedeli, že my tie ich tlačoviny ignorujeme.
Včera prišla pani poštárka a podáva nám úplne bielu obálku, my, že nie je naša a ona, že je, lebo taká je určená každému.
Bože a už je tu dilema, otvoriť, neotvoriť, čo keď tam bude biely prášok a v štáte nastane ten, pre nich dlho očakávaný poplach.
Prídu špeciálne autá, skafandre, armáda, polícia, protidrogová, protiteroristická, milícia, ústredný výbor a na konci si môžete oprať nohavice.
Buď od strachu, alebo pracím práškom, ktorý Vám zaslal nový distribútor v rámci netradičnej reklamnej kampane.
Tak som sa nakoniec odhodlal, na obálke som odstrihol rožok a pod svetlom som opatrne nazrel dovnútra, ajhľa ho, KOŤUHA JEDNA !
Predstavte si tú drzosť, žiadny prášok tam nebol, zvnútra na mňa čumákoval akýsi ksicht z kalendárička.
Taká zlosť ma pochytila, až som tú obálku začal trhať, kmásať, vyhadzovať do vzduchu, len si tie papieriky tak lietali.
Ale jedno prekvapenie predsa len prišlo, medzi papierikmi bol ŽETÓNIK do nákupného košíčka.
Ako tak letel vzduchom, predstavte si, to si ale naozaj nevymýšľam, ten žetónik pristál na hlave kandidátovi pripravenému do koša.
To ma tak zobralo, až som pocítil pri srdci pichanie, v hlave šumenie a chcel som vyhľadať odbornú pomoc srdciara, psychiatra.
Neuspel som, všetci lekári opustili remeslo, nie sú ako naša poštárka, kašlú na prísahu, zistli, že v politike je 1000 x lepší kšeft.
Sústreďujú sa na tých najdôležitejších pacientov, raz za štyri roky obehnú domovy dôchodcov, zahrajú, zaspievajú, popijú a liečenie je úspešné.
Srdce už mám v poriadku, hlava nešumí, lenže mám iný problém, dvíha sa mi z toho všetkého žalúdok a čo teraz POLITDOKTORI ? 
Celá debata | RSS tejto debaty