Ján Luterán

Pred 50 timi rokmi mi otec ukázal nádherné miesto. Rieku Tisa. S jeho pomocou som prvýkrát plával proti jej prúdu. Jemný piesok ako pri mori, do ktorého keď sa slnko zaprie, páli ako žeravé uhlie. Už 50 rokov plávam proti prúdu Tisy vždy s rovnakým rituálom. Zbehnem dolu piesčitým kopcom, prejdem zopár sto metrov proti prúdu, vnorím sa do rieky svojej mladosti, priplávam do jej stredu a plávam proti prúdu. Roky pribúdajú, ale ešte stále sa mi darí dostať sa zopár metrov proti prúdu a pozorovať v diaľke horizont rieky. A keď svaly tuhnú, lebo prúd je neúprosný, nasleduje relax na chrbte so slnkom v tvári. Prúd Tisy ma vždy a znova unáša a ja sa snažím vybojovať si svoje metre proti prúdu. Zážitok je to neskutočný. A možno práve ten mi v živote tak veľmi pomáha. Nikdy sa netreba vzdávať. Ale pozor, Tisa je v lete krásna, silná, ale dokáže byť krutá a neúprosná. Kto nerešpektuje zákonitosti prírody je Tisou potrestaný. Škoda len, že rovnaký princíp nefunguje v slovenskej spoločnosti. Porušíš zákon, musíš rátať s trestom! A štát by okamžite rozkvitol ako keď zakvitne Tisa, v jeden jediný zázračný deň v roku vďaka miliónom podeniek.