Má vyše 80, pamäť mu slúži vynikajúco, je ochotný diskutovať a hlavne premýšľať.
Včera som sa ho na rovinu opýtal, prečo komunisti nie sú schopní ani len dostať sa do parlamentu.
Nie je to možné, pretože dnes je úplne iná doba a všetko sa totálne zmenilo, zostali iba tie ideály.
Vyrastal som v dedinke na strednom Slovensku, rodičia boli nesmierne pobožní, som pokrstený, pobirmovaný.
Mama bola doma, bolo nás 5 detí, kúsok role, otec robil čo mohol a i tak to bola neskutočná bieda.
Modlili sme sa, nestrácali vieru, lenže bolo to také chaotické obdobie, ja som začal chodiť do školy za Slovenského štátu.
V zime 4 kilometre tam a späť podľa možností a v lete kedy ako, videl som Nemcov, partizánov.
Keď nastúpili komunisti, my ako deti sme tomu veľmi nerozumeli, v dedine vznikli dva tábory.
Tí najchudobnejší to vítali, otec ožil, začal sa angažovať, mama bola opatrná, brzdila ho, lenže nemala slovo.
Tí majetnejší sa báli a tí bohatí o majetok rovno prišli, nastala doba kolektivizácie, znárodňovania.
Mne začal úplne nový život, všetko išlo samé od seba, nebolo treba myslieť, vyzeralo to ako raj na zemi.
Nadšenie, agitácia, brigády, škola, vojna a umiestenka do špeciálnej výroby, kde sme odlievali tankové veže.
Tam ma ihneď prijali do strany, oženil som sa, po dvoch rokoch sme dostali byt, narodil sa prvý syn, prosto všetko ako zázrak.
Potom nastali v robote problémy, nové ruské tanky mali mať špeciálne veže a odliatky nevychádzali ako mali.
Jedného dňa prišli do fabriky “ kontráši „, začali sa výsluchy a nakoniec z toho bol súd, lebo vraj sabotáž !
Na súd nezabudnem do konca života, ako robotníka ma neodsúdili, len vyhodili a museli sme sa presťahovať do Košíc, začal som vo VSS.
Za neskutočnú nespravodlivosť som považoval vylúčenie zo strany, lebo som neurobil nič zlé.
Po roku 1968 ma rehabilitovali, znova prijali do strany, lenže potom som bol už maximálne opatrný a žil som si svoj život na Luníku v byte.
Revolúcia v roku 89 sa dala čakať, keďže celkovo ako socialistický tábor sme už mali obrovské problémy a raz to muselo skončiť.
My sme dokázali vo VSS vyrábať kvalitné veci pre Tatru, ale vtipkovali sme, že Bulhari nestíhajú pestovať paradajky.
Nesťažujem si, v roku 1993 som išiel do dôchodku, byt sme odkúpili za 24 000 korún, nechali synovi a my sme išli na dedinu pri Prešove k svokre.
Tak to potom dopadne ked ovčania ( ...
vo vlade a v parlamente predsa sedia ...
Svetluško moje, konečne jasná správa... ...
Bad, veď mi " message" tej ...
pre vlastizradcov ako ty je to nepochopitelne... ...
Celá debata | RSS tejto debaty