Vyzeralo to tak, že Bratislava ako predmestie západnej Viedne si žije zvláštnym životom farizejstva, ľudia doma pozerajú Viedeň, vidia iný
život, kultúru, nadávajú na komunistov a vonku neurobia nič, sklopia uši, zohnú chrbát.
Vrátnik na intráku Mladá Garda je zhovorčivý a mne Košičanovi z inej dimenzie objasňuje ako za Slovenského štátu Rakušáci chodili žobrať
jedlo do Blavy a očičká mu zasvietia ako lampy pri spomienke, ako sa vtedy dobre žilo.
A keď mi povie vetu, Mladý pánko, vtedy sme boli ďaleko pred Rakušákmi, viete, kde sme mohli byť a vedia, kde sme terááz, nikomu nepovedzte, ale sme v riti, tak ja vtedy idem odpadnúť a začínam tú pomotanú Blavu milovať, hoci jej ešte celkom dobre nerozumiem.
Otcovi v KE o veciach referujem, vysvetlí mi, že som naivný a spomína revolúciu v Maďarsku 56, vtedy Američania sľúbili, len vydržte, pomôžeme, tisíce ľudí komunisti s Rusákmi v Budapešti zabili, státisíce Maďarov emigrovalo a výsledok figa, ľudia sa logicky boja.
Tiež mi pripomenul, ako on sám dopadol v 68, keď chceli s kolegami založiť súkromnú firmičku a či si nepamätám na našu strastiplnú 3 dňovú cestu z Lysej nad Labem do Košíc v deň, keď nás okupovali ruskí komunisti.
Tvrdil, že komouši sa v teréne i v živote orientujú podľa prikázaných modiel, nedávno mali Stalina, jeho sochy skapali a naši červení vzývajú
ožrana a šíriteľa pohlavných chorôb, lebo nič lepšieho nenašli a tá jeho socha raz skape tiež.
Študenti vykrikujú, Chcema sa učiť, Nechceme temno, revú, pískajú a protestujú tak proti častým výpadkom elektriny, z najvyšších poschodí vyhadzujú zapálené noviny aj rozvinuté horiace kotúče vzácneho toaletného papiera.
Prichádzajú dve autá VB a príslušníci kričia hore do tmy, nič to ale platné nie je, do tmavého internátu sa neodvažujú, je to posvätná
akademická pôda a Vlado tvrdí, že od podpisu Helsínk by na to museli mať mimoriadne vážny dôvod.
Príslušníci VB čakajú, časť ľudí na zastávke študentom fandí, niektorí sa tvária akože pohoršene, asi po hodine sa protestná akcia konči
zapnutím elektriny, nastupujeme, električka odchádza, policajti miznú.
Na našom internáte Mladá Garda vysoké poschodia nie sú a časť študentov dokonca pololegálne býva v svojpomocne upravených pivničných
priestoroch, o rok satrší spolužiak zo Starej Ľubovne tvrdí, že je to vždy lepšie, ako bývať na prístelku.
V skupine je nás 54 a ročníková vedúca chce, aby sme si zvolili zástupcu, kolegovia ma ukecajú, zvolia a hneď dostanem úlohu zabezpečiť
dobrovoľníkov na slávnostné poklepkávanie základného kameňa našej novej školy v Mlynskej Doline.
Pár kolegov ma musí nasledovať, ideme na to čudo, a veru, stálo to za to, piadimužík komunista, minister školstva vedie ódy o tom ako my
terajší prváci dokončíme školu v učebniach, aké si nevieme predstaviť a to všetko len vďaka úsiliu KSČ.
Komunistický minister sa ako vždy v tých časoch o pekných pár rokov pomýlil, nám to ale bolo fuk, my sme študovali hlavne kvôli sebe a
chceli sme sa dozvedieť čo najviac o nových moderných trendoch v telekomunikáciách.
Našťastie, tak ako na strednej škole, aj tu som mal šťastie na fantastických profesorov profesionálov, ktorí boli oddaní vede a vonkajší primitívny komunistický ideologický systém tu nemal absolútne žiadne miesto, okrem nutného zla v podobe MRH
V prvom semestri nás celkovo v paralelke ubudlo pekných pár kolegov, v našom krúžku to nešťastie postihlo iba štyroch, avšak aula katedry
fyziky, kde sme predtým sedeli aj na schodoch, teraz už mala voľné celé lavice.
Najľahšia skúška bola z dejín MRH, a nakoniec tie dejiny boli na niečo dobré, spoň sme zistili aké nízke IQ komunistom stačilo.
Na profesora Gatiala Algebra a Geometria budem spomínať celý život, jeho skúška bola v prvom semestri najťažšia, všetky ostatné som už dávno mal, čo on videl v indexe a ako kapacita mal logicky právo aj na svoje „muchy“.
Pozrel do indexu a vraví, MRH za jeden, ostatné za jeden, dva, ale algebra to nie je rétorické cvičenie, jeden a dva sú tri, to ešte nemáte, beriete teraz za tri, alebo to môže byť aj za dva, ale možno až na dekanský ?
Druhý semester bol už konečne aj o našej, študentskej rebélii, s ročníkovou šéfkou, ktorá nás mala na starosti, sme mohli otvorene diskutovať aj o tom, načo sú dobré dejiny MRH elektrotechnickým inžinierom.
Vtipne a šarmantne nám naznačila, že nanič, ale už je to za nami, rýchlo zabudnime a venujme sa ďalšiemu štúdiu.
Je rok 1976, normalizačný komunizmus veselo vládne a my sa dozvedáme novinu, ako študenti budeme prvýkrát slobodne voliť poslancov do
snemovne ľudu Federálneho Zhromaždenia a do akejsi neznámej slovenskej národnej rady.
Otcovi referujem, vraví, bolo by to dobré ignorovať, ale radšej nech sa riadim podľa Vlada z Bojníc, ten sa mu veľmi pozdával, keďže má mamu detskú lekárka, študovať začala u Baťu a ten bol nejaká kapacita, takého červení nenájdu.
Nebojte sa, pokračujem
K+++! :=DDD Ale nie aby si teraz spyšnel... ...
Škoda, že Ty nie! ;-7 ...
Nie, ale pri pive alebo tu na nete ...
Keď "sa chce", tak sa dá ...
Aj keď mi vtedy do smiechu vôbec ...
Celá debata | RSS tejto debaty