Ján Luterán

Spolužiakovi Ervínovi otec od kohosi požičal časopis Bravo a už sme sa zháňali po muzike zo Západu.

V časopise sme našli inzerát na Fan Klub Costa Cordalisa, ktorý členom posielal fotografie a klubový časopis, valuty na členské sme nemali a tak mi napadla super vec.

V Pofise sa dali kúpiť neofrankované známky NSR, tie sme im poslali namiesto valút s listom, ktorý nám napísala učiteľka nemčiny.

Museli sme na ňu psychologicky pozitívne veľmi pôsobiť, keďže z toho mala hrozný strach.

O tri týždne sme dostali obrovský balík fotografií a časopisov,  v ktorých uvádzali mňa a Ervína ako šéfov klubu Costa Cordalisa v ČSSR.

O deň na to nám všetko zhabali tajní a rodičia na výsluchu museli objasňovať, ako sa to celé udialo.

Chudáci o ničom nemali ani potuchy, našťastie bločky z Pofisu dokazovali legálnosť celej veci, avšak okrem zopár fotiek Costu Cordalisa nám tajní z balíka už nič nevrátili.

V roku 1974 sme sa celá trieda vybrali na film Jáchyme hoď ho do stroje, strašne sa mi páčil a videl som ho asi trikrát.

V novinách Smena sa akýsi komunistický kritik zamýšľal nad tým, či filmy takéhoto druhu sú v súlade s kultúrnym vývojom socialistickej mládeže a písal tam iné podobné ideologické kecy.

Zorganizoval som petíciu, zozbieral podpisy spolužiakov, napísal obsiahly list obhajujúci film a poslal do Smeny, aby vedeli, že mládež má vlastný rozum a komunistických ideológov nepotrebuje. 

Časť listu uverejnili, chvíľku som bol slávny a vyzeralo to tak, akoby začalo svitať na lepšie časy.

Aj v Tuzexe konečne dostali rifle značky Levis a navyše sa mi s nimi naraz podarilo z našetrených korún na brigáde kúpiť aj magič Panasonic.

V Košiciach bol Tuzex neďaleko Slovanu a vexlovalo sa tam ostošesť, jeden bon približne za 5,50 Kčs podľa momentálne aktuálneho kurzu.

Vrecia vážili 50 kg, bolo dusno, prašno a dodržať časový termín vykládky vozňa sa mi zdalo neľudské a podarilo sa mi to len vďaka otcovej pomoci, ktorý robil šoféra.

Keď som sa sťažoval, či je takáto robota normálna,  otec mi vysvetlil, ako on nastupoval v 1949 na vojnu a jeden celý rok strávil v bani, on, ktorý neznáša uzavreté priestory a nedostal za to nič, bol pre komunistov dobrý ako otrok zadarmo, tak nech si nesťažujem.

Ani som sa veľmi nesťažoval, keďže sa blížil rok 1975 a ja som sa chcel dostať na výšku do Blavy a študovať niečo v súvislosti s televíziou, čo si vyžadovalo od rodičov odriekanie, keďže peňazí nazvyš nebolo a najprv bolo treba mať maturitu a dobré známky.

Otec ako nestraník a antikomunista stále tvrdil, že sa to kvôli kádrovému profilu nepodarí, rok 1975 bol ale v jednej veci veľmi zvláštny, hoci na verejnosti sa o tom prakticky nič nevedelo.

Dedo nám oznámil, že Slobodná Európa a Hlas Ameriky potvrdili šokujúcu informáciu, ČSSR sa rozhodla pridať k 34 krajinám sveta a ako 35. sa rozhodla podpísať Helsinský protokol o občianskych a politických právach.

Otec tomu neveril a tvrdil, že to je nemožné, lebo by to znamenalo začiatok konca komunizmu a to by komunisti nikdy nedovolili, veď sa majú ako prasce v žite.

Ako to bolo ďalej, pokračujem.