Ján Luterán

Na našich súdruhoch komunistoch v robote aj všade navôkol bolo vidieť zjavnú nervozitu už celé mesiace. A vlastne ak niektorí rozmýšľali, tak už dlhšiu dobu vedeli, že červená ideológia sa im rúca ako domček z karát. Niet leta, aby niekto z radov našich pracujúcich na Oblastnej správe Rádiokomunikácií neemigroval. Dátum 27.11. je ale dôležitý deň. Generálny štrajk sa začínal o 12.00, avšak už o 10.00 sme sa zišli v jedálni na Rozhlasovom vysielači Prešov. My ako revolučná skupinka sedíme pri jednom stole a rozoberáme aktuálnu situáciu. Spomíname na to, koľkokrát sme v tej miestnosti tam vzadu ako nestraníci posedávali, podriemkávali na tých šibnutých povinných verejných straníckych schôdzach. Súdruhovia trepali nezmysly a vrchol ich blbostiam vždy nasadil súdruh vyššieho rangu z okresu, či čerta-diabla. Dosť bolo ale spomínania na zabitý čas. Teraz sa to musí zmeniť! Prichádzajú aj súdruh hlavný odborár a súdruh riaditeľ a zjavne nevedia, čo robiť. Ani si nesadajú ako obvykle do čela miestnosti, ale len tak bokom. Súdruh ROH spomenie existenciu generálneho štrajku s tým, že každý sa môže rozhodnúť, ale najlepšie by bolo zotrvať na pracovisku. Mám vo vrecku našu výzvu na zvolanie kolegov do štrajku na námestie, pokiaľ by neprišiel oficiálny fax. Ten na moje meno o chvíľku prináša vyplašená slečna zo sekretariátu. Fax s výzvou prečítam a následne žiadam všetkých, aby sa pridali ku generálnemu štrajku tak, že okamžite odchádzame na námestie do Prešova. Pri odchode si všímam niektoré tváre a asi si ich budem pamätať navždy. Súdruhovia pozerali do zeme a iné mali nedefinovateľný výraz. Vyšiel som z budovy, kráčam k zastávke a počas desiatich minút čakania na autobus z budovy nevyšla ani noha! A to aj „naši“ sa boja ?! Prídem na námestie v Prešove, začnem štrngať kľúčmi a v tom mi ktosi položí ruku na plece. Kolega z vysielača Ivan, inžinier, ktorého komunisti zlanárili a on sa nechal kvôli tomu, aby mohol robiť šéfa. Vtedy v tom momente akoby si u mňa vygumoval ten biľag, ktorý mal. No a potom? Klasika. Absolvoval som prvé revolučné zasadnutie v Čiernom Orli a predčasne som odišiel. Radšej som zostal profesionálnym odborníkom v satelitnej TV. Ten sen sa mi splnil, pravda jednu chybu si priznávam. Tí tzv. „naši“, ktorým sme prenechali dôležité posty sa ukázali ako nasadení agenti. Ideály 17. novembra sme tak neustrážili a mafia si ich už potom dokonale prekrútila vo svoj prospech.