Ján Luterán

V lete som navštívil Beliansku jaskyňu. Počas čakania na vstup cez megafón dvakrát odzneli informácie v poľskom jazyku. To trocha prekvapilo, neskôr som pochopil prečo. Po vstupe dovnútra sme prišli do prvej dvorany. Tu nás pani sprievodkyňa vyzvala, aby sme sa prihlásili Slováci a Česi a potom zvlášť Poliaci. A veru Poliakov bolo viac ako SlovákoČechov dohromady. Najprv nás ako domácich informovala slovensky a potom poľsky, prípadne po výklade slovensky spustila poľskú nahrávku z reproduktorov. Všetko prebiehalo v pohode a navyše v perfektnej nálade. K tej prispela aj zaujímavá skutočnosť. Bábätko z Poľska, vždy po začatí výkladu sprievodkyne spustilo srdcervúci plač. Mladí rodičia to taktne riešili vzdialením sa z jej dosahu. To sa opakovalo pri každej prednáške. Poslednou zastávkou prehliadky bola Hudobná sieň, kde sme sa všetci zhromaždili. Chybičkou krásy na celom zážitku bola jedine výčitka asi 12 ročného chlapca otcovi pri odchode. “ Táto, proč nebyli informace v češtine, já jsem ničemu nerozuměl“. Mrzelo ma to kvôli chlapcovi samotnému. Chyba je hlavne u rodičov, ale aj českej spoločnosti ako takej. U nás sme vždy a bez problémov na slovenských TV programoch sledovali filmy, relácie v českom jazyku, nehovoriac o českých programoch. Česi toto, akoby z trucu nedokázali. Pravda, svoje tu zohral aj faktor skrytej nadradenosti, šovinizmu. To je fakt známy už z minulosti, našťastie takýto koníček si pestuje len malá časť obyvateľov ČR. Takže odkaz českým rodičom. Ak môžete, umožnite svojim deťom oboznámiť sa so slovenským jazykom.