Je 31.8.2014, 8.00 nedeľa ráno a je to tu !

Budí ma šialené pípanie, ledva rozliepam oči a už prichádza prvý pokyn.

Okamžite sa zbaliť, utekať na stanicu a dostať sa na rýchlik do Bratislavy !

Smer Nemecko, Brémy, ďalšie pokyny vo vlaku.

To nestihnem, nestihnem, nestihnem, radšej to vzdám.

Po chvíľke sa staré telo naštartuje a vyzerá to nádejne.

Rýchlo ruksak, bundu, mobil, niečo na zjedenie, hlavne doklady, nejaké peniaze a rýchlo utekať.

Vonku je slnečno, v zmätku si obúvam plážové ťapky, len nič nezabudnúť a “ šprintujem “ ako o život na autobus.

Prvá úloha splnená, autobus som stihol, na stanici si kupujem lístok na Shoppie.

Poschodový osobák smer Kysak sa pomaly rozbehne a ja rozmýšľam, na čo som zabudol.

Prvé mi napadlo, zubná pasta a kefka, fajn, tak to nie je až také hrozné, nejako to prežijem.

Moju pozornosť odpútal informátor, mesto Drienovská Nová Ves hlási až dve stanice, z toho jednu minibúdku.

V Kysaku nastupujem do kupé a tu sa začína ozajstná nervozita.

Na vine je sprievodca, ktorý na otázku, koľko trvá cesta vlakom do Brém, odpovedá klasicky slovensky.

Pozrie do mašinky a zahlási mi optimálnych 21 hodín, radšej o pár viac, minimálne 5, lebo výluky, meškanie, atď.

A navyše môže byť problém s miestenkou, mám sa informovať na stanici v Bratislave, čo a ako.

Teraz mi dochádza, čo toto bude za hororovú cestu, nemám sa radšej ešte vrátiť späť ?!

Nervozita sa stupňuje, pre istotu si počkám na ďalšie pokyny smskou, čo sa z toho vykľuje.

Za Žilinou je konečne pípnutie v mobile, až sa tú správu bojím otvoriť.

Pokyn znie, z Blavy na autobus Mlynské Nivy, smer Schwechat a pokračovať Viedeň – Brémy, letenka zaistená !

Cúvnuť sa nedá, je tu Bratislava.

Pohľad na železničnú stanicu a okolie je otrasný, vedeniu mesta hanba, lenže tá hanba padá na celé Slovensko.

Električky nepremávajú už roky, autobus je plný, akoby sa tu všade zastavil čas v inej dimenzii.

Ja ale čas odrazu mám, dám si zrýchlenú túru, tých pár kilometrov ma nezabije a pešo uvidím najviac.

A veru vidím strašidelnú budovu stavebnej fakulty s desiatkami nápisov “ Pozor padá omietka „.

Aby som hanbu ďalej nešíril, radšej to ani nefotím.

Pri autobusovej stanici mi to už ale nedá, hanba, nehanba, toto špinavé čudo musím zdokumentovať.

Kupujem lístok a pani ma nabáda k behu, autobus práve odchádza, tak zasa šprint a stíham.

V autobuse to znie medzinárodne a ja sa hanbím za pohľad na plechovú hrdzavú búdu nazývanú stanica.

Pár minút jazdy a sme v inom, normálnom svete, len či sa mi podarí splniť všetky pokyny a postúpiť ?!

Pokračovanie o chvíľku.