Tak si to šlapem na bicyklíku smer Marchegg, slnko páli, našťastie vetrík pofukuje a čo nevidím ?
Vľavo kombajn, vpravo kombajn, nikde ani živáčka, až kúsok ďalej, zelený ostrovček medzi roľami a tam ujko na lavičke
Pekne sa mi pozdraví, slušne odzdravím, dám si pauzu a využívam situáciu na otázky.
Dozvedám sa, že polia sú súkromné, neďaleké krásne prízemné sýpky a domčeky bez plotov, patria jednej širokej famílii.
Majú kvalitné stroje, všetko zvládajú sami, štát im dáva maximálnu možnú podporu, na sezónu príde na pomoc vzdialená rodina.
Pokračujem ďalej, naľavo je čosi ako lužný hájik so stromami a napravo polia s kukuricou.
Chlapík v novom BMW zastavil na krajnici, vchádza do poľa a zrejme kontroluje vývoj budúcej úrody.
Posuniem sa o ďalší kilometer a čo nevidím, na poli odstavený krásny traktor, za ním zberač zemiakov a pod stromom chlapík s dievčinou.
Pozdravím a chlapa sa pýtam, koľko hektárov ten “ diabolský stroj “ zvládne za hodinu.
Pán mi zjavne nerozumie, obráti sa na dievčinu v maďarčine a o chvíľku prepíname na spoločnú reč.
Celá rodina je tu na brigáde, oproti Maďarsku si neskutočne zarobia, stravu, bývanie majú zabezpečené od majiteľa.
Už som chcel vedieť detaily, keď sa objavilo terénne BMW, vystúpil majiteľ, dve ženy a zjavne manželka majiteľa pokračovala ďalej.
Majiteľ v bielom mi pozdravil, opýtal sa, odkiaľ som, vysvetlil mi, že dokážu urobiť až 15 hektárov za hodinu, sadol do traktora, rodina na stroj a spustili mašinu.
Chvíľku som neveriacky pozoroval, ako zemiaky padajú do obrovského zadného vaku, kamene do bočného vaku a rodinka tam hore, sem -tam čosi ručne prehodila.
Kým som sa občerstvil, čosi malé zjedol, obrovský vak mali naplnený, v okamihu ho hydraulicky zvesili na pripravenú vlečku a pokračovali akoby nič.
A už je tu Marchegg, železničný podjazd, uvítacia tabuľka o mestečku bocianov, rodinné domčeky a informačné tabule s mnohými menami českého pôvodu.
Prefičím popri stanici, sem – tam nejaké auto, samá nemecká kvalita a v nich šoférujú paničky, dôchodkyne len tak, v pohode a iné sa prevážajú na bicykloch.
A aha ho, každých sto metrov na stĺpe noviny zadarmo, ktoré vydáva štát a nie ako u nás, samé politické kydy a reklama, tu sa to dá čítať ako normálne noviny.
Idem si pozrieť Penny market, slušne mi zdravia všetci od predavačky po návštevníkov, vojdem do Billy, to isté, kúpim si za 69 centov kvalitnú mäsovú konzervu, túto nepoznám.
Veľké platy, vysoké dôchodky, ceny nižšie ako na Slovensku, všade čisto, málo ľudí, rodinná pohoda, až si bicykel radšej nezamykám, aby ma nepovažovali za čudáka.
Pokračujem smerom k centru a potom si chcem pozrieť bociany, keď tu telefonát a musím si zmeniť časový rozvrh, bociany inokedy.
Cestou späť zastavujem pri budove novej strednej školy, dávam telu čo treba, suším si tričko a premýšľam, koľko má to mestečko obyvateľov, nie sú tu žiadne paneláky.
Konečne sa objaví chlap na bicykli a ochotne mi vysvetľuje, že Marchegg nemá ani 3000 obyvateľov , tak to je neskutočný šok, kvalitné cesty, infraštruktúra, ako to robia ?
Cestou späť už vidím siluetu Bratislavy, húšťavu panelákov a je mi to všetko jasné ako facka, síce sme sa oslobodili, tie paneláky nás ale budú strašiť ďalšiu generáciu !
Na moste Slobody vidím zavesenú jednu, dve rakúske a desiatky slovenských zámkov, ktorými si zamilovaní sľubujú vernosť navždy.
Tak ja len verím, že tí naši mladí už raz konečne tých starých mafiánov a podvodníkov vyženú z vlády, parlamentu a úradov.
Veď stačí tak málo, z Bratislavy prejsť cez rieku Moravu a vidíte iný svet, ktorý normálne funguje, netreba vymýšľať žiadne “ reformy „.
Už som ale pochopil, naši súdruhovia “ budovali“ socializmus, sľubovali komunizmus, kradli a potom im prišiel vhod 89., aby kradli ďalej
Medzitým vojnou porazené neutrálne Rakúsko socializmus dávno prekonalo a kľudne si pokračuje v rozvíjaní normálnej spoločnosti.
Prešiel som most Slobody, prišiel do Tesca v Dúbravke, bicykel nemám kde zaparkovať, môžem si však na drahej stanici, ktorú nikto nikdy nepoužil, načerpať elektrickú energiu.
A keď sa pýtam ľudí z Tesca na bicyklové stojany, odpoveď je typicky slovenská, nám budova nepatrí, majiteľom je banka, my sme tu iba v prenájme !
Bože, to komu patrí, celé to, akože Slovensko ?!