Píšem už hodnú chvíľku na Pravde a zdalo sa mi, že viacerí doteraz nerozumeli, o čom píšem.
Nálepkovali ma titulom protikomunistický živel, burič, ktorý im siaha na ich sny a ideály z čias nedávno minulých.
Veci sa takto samozrejme nikdy nemali, nakoniec, všetci sme dietky Božie a cesty k poznaniu sú často strastiplné.
Jeden z mojich najväčších „názorových oponentov“ sa odhodlal a napísal mi vety, ktoré konečne odhalili jeho ľudský rozmer.
Napísal, “ riešenie problémov Slovenska je jednoduché, tak ako sme si všetci rovní pred Bohom, mali by sme si byť rovní aj pred spravodlivosťou „
Tiež napísal, “ keď sa prišlo na to, že Čarnogurský má maslo na hlave za rozbité družstvá, tak mu za trest mali zobrať majetok a nech žije z minimálnej podpory v hmotnej núdzi.
Ak Fico urobil svojimi rozhodnutiami škodu Slovenskej republike, treba s ním urobiť to isté.
Kto určil členom dozorných rád v štátom ovládaných podnikoch nehorázne peniaze v desiatkach tisíc eur mesačne, zaslúži si tiež stratu majetku.
Som si vedomý toho, že aj pravoverný komunista má svoje ťažko dosiahnuteľné ideály, tak ako ja vyjadrením tejto myšlienky „.
Odpísal som mu nasledovne
So všetkým, čo ste uviedli sa dá súhlasiť v rovine politicko-ideologického nazerania na vec, ktoré ale nič nerieši.
Problém je v niečom úplne inom a tým je zákonnosť moci.
Predstavte si, že vláda je kolektívny orgán a jej rozhodnutia, ktoré by ste chceli napadnúť, môžete fakticky iba cez parlament, ktorý je tiež kolektívny orgán.
A bude väčšina poslancov, ktorí si vládu zostavili zo svojich, potápať vlastných ?
Logicky nikdy, lebo si navzájom prihadzujú kšefty.
No a za kolektívnym orgánom parlamentu je obrovský kolektív občanov, ktorí poslancov volili.
Samozrejme, bežní občania na poslancov, parlament, vládu nadávajú a nadávajú, lenže ho neriadia, ani na nich nemajú dosah po voľbách 4 roky.
Poslancov totiž riadia politické grémiá a tie v skutočnosti riadia malé občiansko-mafiánske kolektívy tzv. oligarchovia.
Môj spoludebatník napísal.
“ S tým súhlasím, pravoverný komunista má za svojho života ťažko dosiahnuteľné ideály tak ako ich mám ja v prípade nazerania na rovnakú spravodlivosť, pred súdom, pri odmeňovaní bez rozdielu pohlavia, rovnaké pracovné kategórie, rovnaké možnosti pre život.
To sú však moje ťažko dosiahnuteľné ideály.
Je však potrebné začať, ako vo Švajčiarsku, viac priamej zákonodarnej moci dať občanom.
Politickým stranám zo štátneho rozpočtu nulu, atď.
Myšlienok mám v hlave dosť, len keď ich vyslovím, nikto nepočúva „.
Reagoval som takto
Nie je to o tom, že nikto nepočúva.
Je to o tom, že každý občan má ľudský cit a ten mu pomáha orientovať sa správne.
Hlavný problém je v tom, že ľuďom v orientácii bráni chaos, ktorý u nás vyrábajú všetky mienkotvorné médiá, o verejnoprávnych ani nehovoriac.
Pred rokom 89 tu bol informačný deficit, štátostrana rušičkami rušila vysielanie, programov bolo málo, mobilné telefóny neexistovali, o internete sa nesnívalo.
Dnes je opačný problém, je prebytok “ informačného odpadu „, ktorý ľudí cielene dezorientuje a doslova im zahlcuje cit pre realitu.
Kto nemá vycibrený zmysel pre rýchlu orientáciu v informačnom chaose, je nielen stratený, je doslova mediálnymi bludmi ovládaný.
Spomenuli ste Švajčiarsko, ale je tu Dánsko, Nórsko, Holandsko, Nemecko, atď.
A sú tu naši rodičia, starí a prastarí rodičia.
My si môžeme budovať budúcnosť na všetkom múdrom a dobrom, čo predchádzajúce generácie vytvorili v kombinácii s najlepším vo svete.
Nikto nám nebráni, jedine naša “ mafia „.
Milý môj spolubesedník, ďakujem Vám za to, že ste mi po dlhokánskej dobe ukázali svoj ľudský rozmer, verte mi, je to obrovský dar.